Mojou prácou nie je len písať, ale aj kontrolovať články. Zo skúsenosti viem, že aj keď máme každý iný štýl písania, chyby opakujeme stále tie isté dookola. A chcete vedieť, ktoré som si všimla pri editovaní textov ja?

Okrem klientských článkov s kolegyňou Romčou opravujeme aj naše interné. Spolu na náš blog prispieva približne 20 autorov, čo asi uznáte, je dosť slušné číslo. A to znamená: 20 individualít, 20 spôsobov vyjadrovania a aj 20 podobných chýb.

O tie, ktoré som si všimla, sa s vami chcem podeliť.

  • Žiadny perex (úvod)

Predstavte si, aké by to bolo, keby ste sa stretli s obchodným partnerom na stretnutí a on by namiesto zdvorilostného „Dobrý deň, ako sa máte?” šiel hneď k veci a spýtal by sa vás: „Kedy podpíšeme zmluvu?”

Perex nie je omáčka a ošúchaná fráza. Je to nevyhnutnosť, ktorá, podobne ako v komunikácii, láme formálnu atmosféru a bariéry „cudzinca”, ktorému ešte nedôverujem. Bez poriadneho úvodu by to nikde nebolo ono. Ani na žiadnom rande, však?

 

giphy

 

Okrem iného dáva perex priestor na rozšírenie titulku a ako ma učila moja alma mater – stará dobrá žurnalistika, titulok a perex by mali byť tie najpodstatnejšie časti, v ktorých pochopím, o čo tu vlastne ide.

dreamstime_m_29087585

Predstavte si, že zbadáte tento článok, teda jeho začiatok. Čo vám na ňom chýba?

„3 spôsoby, ako budovať svoj osobný brand“ (titulok)

  • Profily na rôznych stránkach

Ak ste členom neziskovej organizácie, vytvorte si osobný profil na ich stránke. V ňom uvediete informácie o sebe, vzdelaní, záľubách. Spomeňte si na všetky záujmové či profesijné organizácie, kde máte možnosť sa zviditeľniť. Keď sa takto „ocitnete” na viacerých weboch, vaša kredibilita sa zvýši. Okrem toho tým potešíte aj Google.

  1. Poctivo zvolené slová

Napísať si  biografický profil znie celkom jednoducho. Avšak napísať ho dobre, to je občas výstup na Mount Everest. Dajte si záležať na tom, aké slová doň zvolíte, pretože presne na základe týchto informácií môžete raz získať nového klienta alebo zaujať personalistu pri novej práci.

  1. Fotografia (nie selfie)

Mať spravené profesionálne fotografie je základom „personal brandingu“. Nielen v podpise e-mailu, ale aj na sociálnych sieťach či v životopise. Fotka z dovolenky s rostrapatenými vlasmi nie je veľmi reprezentatívna.

Mne na ukážke určite chýba úvod. Začať s vymenovávaním bodov sa v tomto prípade nehodí. Chýba tu vysvetlenie toho, prečo je „personal branding” top témou, prečo o ňom vlastne píšem, na čo mi je dobrý. Aký dôraz mu prikladajú HR-isti a podobne. Jednoduché vtiahnutie do témy.

dreamstime_m_19925908

Ak nemáte radi príliš veľa textu na začiatok, perex môže byť absolútne minimalistický – jedna veta. A po nej môžete ísť priamo k pointe. Úvod sa ani tak nemeria v počte slov, ako v prínose a zaujímavom navnadení na ďalšie čítanie. 🙂 Autorkou ukážky článku je kolegyňa Ivka.

5-krokov-ktore-musite-spravit-pred-spustenim-online-kampane

  • Skrývanie sa za kolektívnu dušu, všeobecné frázy

Porovnajte tieto dva odseky.

1.Mnohí ľudia majú tzv. spasiteľský syndróm. Čo to v preklade znamená? Často nevieme povedať nie. Keď nás niekto požiada o pomoc, uprednostníme jeho potreby (pracovnú úlohu, otázku a pod.) pred svojimi, aj keď vieme, že nám horia deadliny. Potom, samozrejme, nestíhame. A, ako to už býva, ten na druhej strane sa tvári ako „ukňučaný” pes, ktorý to bez našej pomoci nezvládne.

2. Občas trpím tzv. spasiteľským syndrómom. Čo to v preklade znamená? Často neviem povedať nie. Keď ma niekto požiada o pomoc, mám sklon uprednostniť jeho potreby (pracovnú úlohu, otázku a pod.) pred svojimi, aj keď viem, že mi napríklad horia deadliny. Potom, samozrejme, nestíham. Na druhej strane ma teší pomáhať iným. Preto robím kompromisy.

 

Ktorý z týchto dvoch fiktívnych odsekov na vás pôsobí lepšie? A v čom sú iné? Ja mám pri druhom väčší pocit autenticity z autora, pretože hovorí o sebe, o svojich zážitkoch a úprimne sa predo mnou, ako čitateľom, odkrýva. Ten feeling, ktorý na mňa z textu prechádza, je omnoho silnejší.

Totižto, či v písaní, alebo pri verbálnej komunikácii, vyjadrovanie v prvej osobe je vždy výstižnejšie ako skrývanie sa za zámeno MY. V určitých prípadoch sa tomu, samozrejme, nedá vyhnúť, teda ak ide o príliš bežné, zaužívané frázy.

Moja rada: Keď opisujete niečo, s čím máte sami skúsenosť, napíšte to v prvej osobe. Ako odmenu za to dostanete text, ktorý dýcha dynamikou a je z neho cítiť, že ste človek a nie stroj replikujúci niečie pravdy. Predsa, nie všetci „…máme problém s komunikáciou v angličtine a potrebujeme doučovanie” a nie všetci „z času na čas neodoláme dúšku dobrého piva”. Naozaj nie všetci. 🙂

  • Obšírna téma alebo chcem písať o všetkom

Ako sa prejavuje to, keď autor odbieha z jednej myšlienky k druhej? Tak, že na konci zistíte, že si z článku nič nepamätáte alebo sa už počas čítania cítite unavení. Titulok nekorešponduje s obsahom textu, autor odbieha od pointy alebo je jeho obsahový záber príliš široký.

No a ešte lepšia otázka, ako tomu predchádzať?

  • Vyšpecifikovať si, o čom chcem písať. Pre blog Aj Ty v IT som pôvodne napísala štvorstranový článok, v ktorom som chcela riešiť to, kedy je pre dievča vhodné ísť študovať IT, ako aj to, ako sa v tejto sfére uplatniť. Aj keď obidva problémy na seba logicky nadväzovali, po rade dvoch nezávislých osôb som článok rozdelila na dva. V jednom som ponechala prvú tému a v druhom som sa zamerala na chyby v životopisoch a rady pre absolventky. 
  • Okrem toho, že blog sa zaplnil dvojnásobným počtom obsahu, boli články konkrétnejšie a výstižnejšie. Naučila som sa, že písať o všetkom sa nevypláca a je dobré si niektoré veci nechať ukryté na neskôr. 🙂
  • Tomuto nešváru som teda podliehala aj ja. Preto som sa naučila články rozčleniť na viaceré časti.

 

Ak sa vám moje tipy páčili, tak si prečítajte aj ďalšie, ktoré prídu čoskoro v novom článku. Pevne verím, že sa po prečítaní necítite unavení, ale, naopak, o kúsok bohatší a že som vám poodhalila niečo zaujímavé zo svojich pozorovaní. 🙂