Dnes sa veľa hovorí o líderstve. Aký by mal byť líder, aké by mal mať schopnosti. Inšpirácia sa na nás valí z radov manažérov, koučov a inovátorov. Môj pohľad bude iný a bude sa spájať s deťmi.

Lídrom už v 12-tich

Nedávno som čítala článok, ktorý ma zaujal. Otecko opisoval svoje skúsenosti so základnou školou Montessori. Navštevovali ju jeho 2 deti. Starší Dušan a mladšia Dorka.

Článok začínal príbehom, keď otecko zdvihol telefón. Na druhej strane sa ozvala žena z Volkswagenu, ktorá si pýtala k telefonu pána Dobríka. Otec bol v domnienke, že mu dotyčná chce predať auto. Ale nie, pani z jednej z najväčších automobiliek na Slovensku sa chcela dohodnúť s jeho 12-ročným synom na podrobnostiach exkurzie v ich výrobe. Jeho syn Dušan tam totiž organizoval exkurziu pre svoju triedu. Tá patrí medzi pravidelné aktivity školy Montessori a organizujú ju samotní žiaci. Deti sa v tejto škole už odmalička stávajú samostatné a pripravené do života.

Už pri týchto riadkoch som si povedala: „Wau”. Je pre mňa fascinujúce čítať o dieťati, ktoré vo veku teenagera rieši organizáciu školského výletu. Možno by si mnohí povedali, že nie je potrebné zaťažovať dieťa „dospeláckymi” vecami. Ja si však myslím, že je to jeden z najlepších prístupov, ktoré škola a aj rodičia môžu pre neho spraviť. A príbehov s úžasnými detskými aktivitami, ktoré sa deti v škole učia, je v tomto článku ešte oveľa viac.

dreamstime_m_35469201

Škola v prírode trpezlivosti

V máji som sa ocitla ako animátorka v škole v prírode s deťmi od 7 do 11 rokov. Aj keď ma niekoľko ľudí odhováralo (veď si minieš týždeň dovolenky!), chcela som si to vyskúšať. Aké je to robiť s deťmi, vytvárať pre ne program a hlavne to s nimi vydržať viac ako 2 hodiny mesačne.

Decká sme mali zabaviť, dať na ne pozor, pomôcť im pri aktivitách. Udržať 30 detí v minútovom tichu však bol výstup na Mount Everest. 🙂 Keď moje meno vyslovilo päť detí v priebehu dvoch minút, mala som chuť instantne sa premenovať a v okamihu sa nejakým moderným zariadením dostať na druhý koniec planéty. 😀

Viac ako zvyšovanie hlasu pomáhalo nehovoriť. Na to, že nevyhoviem každému, som si musela zvyknúť od začiatku.

Po týždni strávenom v krásnom prostredí Prašníka som si uvedomila, že ma deti naučili viacerým užitočným veciam. Ako napríklad…

  • Ustrážiť si hranice

V jeden podvečer sme hrali vedomostný kvíz. Deťom, rozdeleným v tímoch, boli premietané otázky z rôznych oblastí a ony mali jednoducho na papier písať správne odpovede. Najlepší tím bol vyhodnotený na konci dňa a získal body pripočítané na rozprávkový strom. 🙂

Chlapec, asi tak 7-ročný, sedel pomimo skupiny, nezapájal sa. Prišla som k nemu, lebo som chcela vedieť, čo sa deje, prečo s ostatnými deckami nesúťaží.

Povedal mi: „Mňa to nebaví, ja chcem ísť von.“ Vysvetlila som mu, že teraz robíme túto aktivitu a čas na hranie vonku bude inokedy.

Pozrel sa na mňa smutnými, až prosebnými očami a zase len zopakoval. „Ja chcem ísť von.“

Takto sa ku mne naklonil ešte asi päťkrát a prosil ma, aby som ho pustila von aj napriek tomu, že som mu ľudsky aj rázne vysvetlila, že von nepôjdeme. Jeho tím som vyzvala, aby ho začlenili do tímu. Chlapček nechcel.

Myslela som si, že na neho bude fungovať to, čo na dospelých. Logicky a argumentačne mu povedať, prečo toto robiť a prečo zase iné nerobiť. Ale mýlila som sa. Napriek tomu som musela ustáť jeho prosebné oči a až ľútostivý výraz. Úplne jednoduché to nebolo, ale v tej chvíli nemohol ísť von, lebo ostatným deťom to tiež nebolo dovolené.

  • Toľko vytrvalosti a zapálenia!

Jedna z aktivít, ktorú sme robili, bolo zostavenie čo najdlhšej húsenice, aká bola možná. Deťom sme vystrihli farebné papieriky, ktoré mali lepiť do kruhu a jeden po druhom ukladať vedľa seba, aby z nich vznikla húsenica. Súťažili medzi sebou tri skupinky. Bola som nesmierne udivená, s akou húževnatosťou sa decká do úlohy pustili! Ako ich bavila a ako každá skupina chcela vyhrať. Boli by ochotní aj dušu vypľuť za to, aby zvíťazili. 🙂 Toľké nadšenie z aktivity som už dlho nevidela.

  • Požiadať o pomoc je normálne

Absolútne sa nebáli požiadať o pomoc. Keď nemali po ruke nástroj, ktorý k práci potrebovali, ihneď prišli k jednej z animátorok a vyjadrili svoju potrebu/požiadavku. Predpokladám, že nemali v hlave vety typu: čo si o mne bude myslieť, je to hlúposť, radšej sa neopýtam, aby som nebol za blbca… Aj keď občas bolo otázok veľa a bolo potrebné ich skorigovať (bod 1 – ustrážiť si hranice), páčilo sa mi, že nemali ostych a rýchlo si k nám vybudovali dôveru.

  • Boli pozitívne

Aj keď sa občas našiel niekto, kto sa rozplakal, lebo sa mu nepáčila hra alebo si odrel koleno, poväčšinu času mali všetci na perách úsmev a boli neskutočne spontánni. Žiadna pretvárka, ale naopak smiech zo srdca, ktorý sa rozliehal po celom areáli. Boli nadšení z aktivít, pri ktorých mohli súťažiť a ukázať, čo v nich je.

  • Úprimnosť bez ostychu

A úprimnosť bola tou najcennejšou vlastnosťou, ktorú som si ako „dospeláčka” odniesla. „Počuj, Perry (to bolo moje dočasné meno), aká si strapatá!“ bola len jedna z úprimných myšlienok, ktoré nemohli zostať skryté vo vnútri detskej duše, ale museli vyjsť na povrch. Neštítili sa ani vrúcnych prejavov lásky a bozkov, i keď nás sotva poznali pár dní. Nevravím, že toto treba uplatňovať pri klientoch, ale tak všeobecne je dobré šíriť lásku…tak, ako to robíme my vo VISIBILITY. 🙂 🙂

A záver z toho je…

Deti sú cenný zdroj trénovania si trpezlivosti, empatie, určenia si hraníc, zodpovednosti, ale aj vyjadrenia nadšenia. To však neznamená, že teraz aj vy máte odísť do školy v prírode alebo si hneď naplánovať 2 deti. 🙂

Chcela som poukázať na to, že občas netreba hľadať zvláštne príležitosti, ako sa naučiť byť lídrom, len sledovať ľudí naokolo a učiť sa od nich. Či už v komunikácii s kolegami, rodičmi, partnermi, alebo dokonca so svojím psom. Vytrénovať psa tiež nie je ľahký oriešok, to mi dáte za pravdu, však?

A zároveň som chcela vyzdvihnúť prácu učiteľov či výchovných poradcov, ktorí každý deň podstupujú kvalitné líderské školenie. Len nie je docenené. Ja by som im dala ten najvyšší stupeň dosiahnutých líderských zručností.

Ak ich táto práca nenapĺňa, tak im to naozaj nezávidím. Každý deň si musia hľadať hranicu medzi budovaním vlastnej autority a vnímaním potrieb dieťaťa a to nie je skutočne jednoduché… No keď ich to naozaj baví, majú vyhraté. Odmenou pre nich bude toľko lásky a uznania, aké si len ťažko predstaviť. 🙂